Dnešné ráno sa pre nás nezačína priaznivým počasím. Je nedeľa a s Tarou sa chystáme na ďalší veľký výlet do krásneho prostredia našich Pienin, Červeného kláštora. "Červený Kláštor leží na sútoku rieky Dunajec s potokom Lipník na štátnej hranici s Poľskom, severovýchodne od Vysokých Tatier v regióne, ktorý miestni obyvatelia nazývajú Zamagurie. Obcou prechádza hranica Pieninského národného parku a tvorí vstupnú bránu do národnej prírodnej rezervácie - Prielom Dunajca. Jeho história sa spája najmä s národnou kultúrnou pamiatkou - kláštorom zo 14. storočia, zasadeným do nádhernej pieninskej scenérie pod vrchom Tri Koruny. V 14.-16. storočí to bol kartuziánsky a v 18. storočí kamaldulský kláštor. Bol preslávený najmä vďaka mníchovi Cypriánovi pestovaním liečivých bylín a zostavením rozsiahleho herbára, ktorý sa nachádza v Prírodovednom múzeu v Bratislave a je prezentovaný vo fotografickej podobe v objekte kláštora."(www.cervenyklastor.sk)

Hneď ako sme vstali, Tara tušila, že sa bude niečo diať. Na chodbe sa začali kopiť cestovné tašky, čo mohlo znamenať jediné- aspoň týždenný výlet! Ako to už chodí, jedna taška bola moja, druhá (najväčšia!) Tarina a tretia s foto výbavou, bez ktorej by pre mňa žiaden poznávací výlet nebol výletom. Keďže som sa rozhodla podniknúť túto cestu autom, dovolila som tare "pribaliť" si aj jej obľúbeného plyšáčika. Rozlúčili sme sa s malou Sandy a hor sa na cestu, ktorá nás viedla skrz mestá, dediny, lúky, polia a lesy celé nekonečné dve hodiny. Zrejme si poviete že čo sú to dve hodiny, ale pre nás ako nadšených cestovateľov to bola nekonečná doba. V závere cesty sme trochu poblúdili v Starej Ľubovni pre nečakanú opravu cesty pri kruhovom objazde, no nakoniec sme úspešne zaparkovali pred našim penziónom PLTNIK (www.penzionpltnik.sk). Majiteľovi sme sa ohlásili vopred a nemal so psím spoločníkom nijaký problém, práve naopak. Bol veľmi rád, že je v penzióne rušnejšie, hoci sa trochu obával reakcie klientov. Našťastie netrvalo dlho a Tara si svojou eleganciou a dôvtipom dobila srdcia všetkých v penzióne, vrátane izbovej obsluhy a kuchárskeho personálu (ktorý mi pre ňu sem tam podstrčil párok na viac). Na ubytovanie sme však museli ešte nejakú tú hodinku počkať a tak som vzala fotoaparát a vydala sa s mojou vernou spoločníčkou na prvé prieskumy blízkeho okolia. Počasie nám veľmi neprialo, hoc boli len 2 hodiny poobede a polovica leta, vonku panovalo značné prítmie pre nepeknú hromadu mrakov, ktorým sme sa zjavne veľmi nepáčili, pretože každú chvíľu pohrozili dvomi- tromi kvapkami studenej vody. To nás ale odradilo len od veľmi vzdialených výletov a okolie sa nám nevyhlo!

Penzión PLTNIK leží na samej hranici s Poľskom, oddeľuje ich len rieka Dunajec, ktorá sa dá prejsť skrz obrovský moderný most. Poľsko nás samozrejme lákalo, no rozhodli sme sa do ubytovania ostať na "našej" strane, kde sme sa prešli celým Červeným kláštorom a prečítali sme si všetky informačné tabule o danom regióne, ktoré boli zreteľne umiestnené popri ceste. Keďže tadiaľ veľa aut nechodilo, behala Tara po celej obci na voľno, čomu sa veľmi tešila, lebo si mohla kedykoľvek zabehnúť ku rieke vyplašiť pár kačiek. Pomaly sme sa dostali až na začiatok obce, kde stála dominanta, po ktorej bola obec pomenovaná, Červený kláštor. Chvíľu sme pobudli v lone tejto krásnej pamiatky, pokochali sa tamojšími suvenírmi, a vydali sa na spiatočnú cestu. Po ceste sme si urobili zastávku na odpočívadle, kde bol krásny výhľad na známe vrchy "Tri koruny", ktoré neunikli pozornosti môjho objektívu. Ani sme sa nenazdali a bolo 5 hodín, znamenie že izby už budú a o hodinu nás čaká večera.

Vrátili sme sa teda na ubytovňu, vybavili všetky potrebné ubytovaco - stravovacie ceremónie, vzali si kľúče a pobrali sa do nášho prechodného domova na prízemí. Po rýchlej sprche dostala Taruška papať, prestrela som jej na posteliach deku (lady predsa nebude ležať na zemi) a pobrala sa do jedálne, kde na mňa čakala úžasná teplá večera zložená vždy z dvoch chodov - polievky a hlavného jedla. Než sa rozpíšem ďalej, zastavím sa chvíľu pri informáciach o strave. V penzióne to funguje, tak že je možné objednať si hneď pri vybavovaní izby či chcete polpenziu, alebo plnú penziu. My sme mali polpenziu, ktorá zahŕňala raňajky a večeru, aby sme sa z túr nemuseli vracať kvôli obedom. Potom je tu ešte tretia možnosť, že si nevezmete penziu žiadnu a budete si tam jedlo objednávať podľa chuti. Vždy pri večeri dostanete papier, na ktorom máte napísané aké budú raňajky a následne na obed je výber z dvoch jedál (zväčša mäsité a bezmäsité), rovnako aj večera zahŕňa polievku a výber z dvoch jedál. Vy si napíšete meno a zaškrtnete to, o ktoré máte ďalší deň záujem. Samozrejme pokiaľ ste diabetik, vegán, alebo máte bezlepkovú diétu, rovnako vám vídu v ústrety a viete si s nimi dohodnúť špeciálne stravovanie podľa vašich podmienok. Ale späť ku nám, kde sme sa úspešne prespali dlhou nocou a začali sme po výdatných raňajkách ďalší dobrodružný deň. Bol to náš prvý deň a tak sme sa rozhodli túlať sa okolím Dunajca a užívať si úžasnú prírodu vôkol.

Prvou zastávkou dnešného dňa bola návšteva Pieninského národného parku. "Pieniny sú časťou bradlového pásma, ktoré sa tiahne v dĺžke cca. 550 km od Moravskej brány až po Marmaroš v Rumunsku a tvorí rozhranie vnútorných - kryštalických a vonkajších - flyšových Karpát. Nachádzajú na území dvoch štátov, Slovenska a Poľska. Patria do okresov Kežmarok a Stará Ľubovňa a v Poľsku do okresu Nový Targ. Na severe hraničia s Gorcami a Beskydom Sondeckym, na juhu so Spišskou Magurou, na západe s Belianskymi Tatrami a na východe s Ľubovnianskou vrchovinou. Dĺžka horstva je cca 35 km a jeho šírka je do 6 km." (www.pienap.sk) Pri vstupe do parku, nás vítala informačná tabuľa, ktorá oznamovala zákaz odhadzovania odpadkov, zakladania skládok, robenia hluku, vlievania tekutín do rieky, strieľanie zvery, atď. Samozrejme sme nič z toho neplánovali robiť a tak sme sa vyzbrojení foťákom a batohom s vodou, niečim pod zub a provizórnou lekárničkou vydali do kopcov. Po ceste sme stretli množstvo ľudí, cyklistov a skupiniek ktorí si rovnako ako my, vychutnávali krásy parku. Videli sme veľa chránených rastliniek, ale aj pár krásnych myšiek, ktoré si Tara s radosťou pochytala (nebojte neohrozili sme ich, vedela som že sú na Tatarku prirýchle). Ako si tak vykračujeme a tešíme sa, uvedomujem si, že vtáctvo stíchlo a dlho sme nikoho nestretli. Horári hovoria, že akonáhle v lese utíchne vtáčí spev, je na okolí nejaký dravec a trochu ma to vyľakalo. Vzala som teda Taru a šli sme radšej cestou späť aj tak sme sa už túlali vyše troch hodín a bol čas ísť si niekam posedieť a zajesť si na občerstvenie. Ako si vykračujeme naraz sa v kopci nad nami ozve lámanie vetvičiek a mňa chytí panika, tak pridáme do kroku, no nebežíme, ak by to bol dravec, aby sme ho nevyprovokovali. Po pár metroch vchádzame do zákruty, kde narazíme na lesnú stráž a tá nás varuje, že sa tu už druhý deň potuluje medvedia skupinka! Odľahlo mi keď som videla že majú pušky pre prípad najvrchnejšej núdze (!) a milo sa ponúkli, že nás odprevadia von z parku. Na konci sme sa poďakovali a šli sme k najbližšiemu odpočívadlu. Oddýchli sme si pri Dunajci, na ktorého brehu sa Tarča vylietala so psom ktorého sme tu stretli. Patril jednému anglickému páru s ktorým sa mi výborne rozprávalo, no po ďalšej hodine nastal čas pobrať sa na naše výzvedy ďalej. Počasie sa nám začalo kaziť a tak sme zašli do kláštora opýtať sa, či by nás tam pustili aj so psom. Spočiatku sa divili a tvárili sa že nie, no keď som im ukázala Tarku dopadlo to ako inak obrovským maznaním sa. Čas nám žiaľ neúprosne pokročil a vonku všetko potemnelo v predzvesti blížiacej sa letnej búrky. Dohodli sme si návštevu kaštieľa na nasledujúci deň a utekali do penzióna čo nám sily stačili. Napriek našej veľkej snahe nás lejak zachytil tesne pred ubykáciou. Dorazili sme mokré ale šťastné z príjemného výletu, po ktorom sme sa obe osušili, Tatarka sa napapala a zaujala svoje typické miesto výhrevnej podložky na posteli. Ja som si zatiaľ rekapitulovala foto úlovky z parku. Dnešný deň sa nám obom vydaril a zaspávať sme mohli s pocitom spokojnosti za intenzívneho klopkania dažďa.

Naše plány nám žiaľ nasledovné dva dni zmaril prudký dážď, ktorý nás donútil obmedziť naše pôsobenie v prírode na nutné minimum, a tak sme trávili čas trénovaním trikov a zabávaním detí, ktoré boli v penzióne ubytované a nudili sa rovnako ako my. Žiaľ, príroda je mocná čarodejka a počasie si nevyberieme.

Piaty deň nášho pobytu sa našťastie počasie umúdrilo a potešila nás polo oblačná obloha, ktorá bola predzvesťou pokojného dusného dňa. Hneď zrána sme posilnené rožkom so šunkou vyrazili so zapožičaným bicyklom na vytúženú obchôdzku múzea Červeného kláštora. V priestoroch múzea sa nachádza množstvo starých kníh a spisov, dobové nástroje a oblečenie, modlitebné miestnosti s nádhernými freskami. Mnohé z nich sa reštaurujú. Najväčším prekvapením bolo, keď nás vďaka Tarinmu šarmu pustili do novo zrekonštruovanej kaplnky. Bola to nádhera a Taru nečakane zaujala postava Ježiša na kríži, na ktorú skutočne zízala tahú štvrť hodinu a nijak odtiaľ nechcela ísť. Tak som jej vyhovela a keď sa poriadne vynadívala, šli sme ďalej. Kaplnka bola našou konečnou zastávkou pri prehliadke kláštorného múzea a tak sme vyšli von, kde sme si poobzerali túto pamiatku poriadke zo všetkých strán. Po ukončení poldennej prechádzky po kláštore sme začali premýšľať kam ďalej. Sadli sme si teda na odpočívadlo a občerstvili sa našim skromným obedom, keď tu nás potešilo slniečko. Zašli sme teda šantiť ku neďalekému Dunajcu, z čoho mala Tara nesmiernu radosť. Už menej prekypovali radosťou kačky, ale okrem nespokojného kvákania neutrpeli žiadnu ujmu. Po troj hodinovom vodnom šialenstve sme pobadali že sa opäť zaťahuje, tak sme vzali bicykel a pobrali sa domov. Keď sme došli na izbu, zopakoval sa včerajší scenár a rozpršalo sa. Vonku však bolo stále príjemne a tak sme si sadli na krytú terasu, Tara žuvala svoju kosť čo dostala a ja som popíjala čaj. Spať sme išli veľmi skoro, pretože nasledovný deň nás čakal veľmi rušný deň na ranči.

Z rána nášho predposledného dňa v krásnom pieninskom prostredí sme vyrazili do 17km vzdialenej zamagurskej obce Jezersko, kde nás čakala rozprávková chata SMREK s jej malým rančom. Návštevu sme si telefonicky dohodli počas jedného z dní, kedy sme s Tarou sedeli na izbe schované pred dažďom. Na ranči nás čakala milá pani s dvomi rozkošnými deťmi, ktoré si Tara okamžite vzala na starosť a nepohla sa od nich ani na krok. Kým Tara zamestnávala deti, porozprávali sme sa o chate a okolí, pričom som si urobila aj pár poznámok do časopiseckého článku, na ktorý sa chystám. Chata je situovaná v nádhernej krajine plnej najrozličnejších športových možností, od zimného lyžovania a snowboardingu, po celoročnú turistiku, jazdu na koňoch, cykloturistiku, bežkovanie, hubárčenie, rybolov, rafting, člnkovanie, splavy na pltiach a mnohé iné športové aktivity. Chata je situovaná do mierneho kopca. Celý dvor je plný zvieratiek, ktoré si Tara poctivo poprezerala a páčili sa jej najmä kačičky, ovečky, kozy, zajačiky a nepohrdla ani koníkmi. Povyše chaty je umiestnené krásne malé jazierko plné života vo forme rybičiek, žiab, vážok a kačiek. Zaujalo ma tiež plne vybavené detské ihrisko Taru celým areálom previedla jej nová malá kamarátka (dcérka majiteľov), ktorá si ju od prvej chvíle zaľúbila. Bola som nadšená a týmto ľuďom patrí môj obdiv za prácu, ktorú si s rančom dali. Bolo tu nádherne a veľmi zaujímavá bola akási stála expozícia pôvodných ľudových remeselníckych strojov a nástrojov, predovšetkým na obrábanie polí. Počas nášho pobytu nás opäť prekvapila silná búrka, ktorá sa ani po dvoch hodinách nechystala odísť. Tak sme sa s Tarou rozhodli, že je čas ísť domov aj napriek neprestávajúcemu lejaku. Poďakovali sme sa a než sme dobehli ku autu, ktoré bolo zaparkované asi 6 minút od ranča, boli sme mokré ako myši. Dnes sme však zaspávali s krásnymi spomienkami na tento nádherný ranč plný zvieratiek.

Nasledujúce ráno nás prebudili krásne teplé lúče vysmiateho slniečka a modrá obloha. Napriek tejto nádhere som bola akási smutná. Taruša to vycítila a nechcela sa odo mňa pohnúť, ani keď som šla na raňajky. Bol to náš posledný deň v nádhernom prostredí Pienin. Po raňajkách som zobrala Taru zabehať si do Dunajca, kde opäť s radosťou naháňala kačky, chytala drobné rybky a tiež kamienky, ktoré som jej hádzala. Vzala som si čaj, sadla si s Tarkou na terasu a vyzerala naše obľúbené "kreácie". Aby som to vysvetlila, toto slovo použila kolegyňa, keď sme sledovali ovečky na protiľahlom kopci. Za asistencie pastierskeho psa sa delili a zlučovali do rôznych útvarov, ktoré nazvala kreácie. Sledovala som ovečky a premýšľala, kam by sme si zašli tento krásny posledný deň. Rozhodla som sa pre túru na Tri koruny. Avšak keď som vyšla z penziónu a uvidela pltníkov ako sa chystajú na splav, napadla mi šialená myšlienka. Opýtala som sa, či by nebol problém so psom a ich odpoveď bola na moje prekvapenie nie! A tak bolo rozhodnuté, ide sa na splav Dunajca. Isto vás bude zaujímať čo takýto zážitok stál a nebol veru drahý. Za seba (dospelý lístok) som platila 10€ a za psa taxa nebola, tak som nechala ako poďakovanie ujovi pltníkovi 4€ (v penzióne povedali že sa to takto pri psíkoch rieši). Pes na plti nemusel mať náhubok, pokiaľ to nevadilo ostatným "cestujúcim". Jeden pán na nás chvíľu zazeral, no stačilo jedno zavrtenie Tarinho chvostíka a všetci z nej boli nadšení, takže náhubok potrebný nebol. Sadli sme si pekne do predu a naša plavba začala. Prešli sme asi 16km splav plný nádherných skalísk, obišli sme slávne Tri koruny, prešli divokými perejami aj hustým lesom, vypočuli si rôzne legendy o niektorých bodoch nášho splavu, preplachtili sme nad plytčinou plnou vodných tráv a vyplašili pár kačiek. Bol to zážitok na nezaplatenie. Tara si chodila hore dolu po plti a veľmi dobre si rozumela s pánom pltníkom. Dala som na vyžiadanie "spolucestujúcim" malú prednášku o plemene krátkosrstej kólie, Tara sa stala fotomodelom a dokonca bola fotoatrakciou pre vedľajšie plte ktoré nás obiehali. Po takmer trištvrte hodinovom splave sme našu cestu ukončili v Lesnici, odkiaľ nás vzali po naložení pltí autom späť ku Červenému kláštoru. Cestou nám trochu spŕchlo z malého mráčika, ktorý sa však rýchlo stratil. Pri kláštore sme sa s Tarou zastavili na poslednú obhliadku tejto pamiatky, kúpu niekoľkých vlčích suvenírov pre priateľov a pobrali sa pobaliť veci na ubytovňu.

Nastal čas večere, po ktorej som vytiahla Tarku na neďaleké pole kde som ju pred spánkom ešte poriadne vybehala. Po predošlých daždivých dňoch bolo celé doslova posiate bocianmi! To bola naháňačka, ktorú si Tara moc užila, na rozdiel od bocianov a odo mňa, ktorá premýšľala ako z nej umyjem všetko to blato. Avšak ako sa ukázalo, moje obavy boli zbytočné. Dokonalá srsť krátkosrstej kólie opäť preukázala svoju funkčnosť a než sme sa vrátili ku panziónu, ja som bola zablatená od hlavy po päty a Tarísek sa kúpala v žiary svojej čistej lesklej samočistiacej srsti :) Prechádzku sme zakončili obchádzkou Dunajca pri západe slnka a čľapkaním sa v mlákach, čo tu ostali po lejakoch.

Náš pobyt tu bol veľmi príjemný a obohatil nás o nové skúsenosti. Dúfam, že do budúcna zažijeme s Tarou ešte veľa podobných, pekných a bláznivých zážitkov - tešíme sa na ďalšiu návštevu :)